2. deň prvý

časť 2/6

1.deň

Pobalil som sa celkom rýchlo a tešil som sa na pekný výlet. Ráno som vstal dosť skoro, ešte raz všetko skontroloval a čakal som na 15-tu hodinu, kedy pre mňa mal prísť kamoš. Nemeškal, prišiel tak, ako sme sa dohodli. O 15:40h som už bol na mieste, teda v Bratislave pri Istropolise, kde na nás už čakal transfer smerujúci na letisko Schwechat vo Viedni. Keď som tam prišiel a zbadal som tých ľudí, tak sa mi moje tušenie o zložení kolektívu bohužiaľ naplnilo. Väčšinou to boli ľudia cez 50 rokov, manželské páry, prípadne aj s nejakými známymi, dcérou ale aj jedna asi komplet rodina. Sám som cestoval ja a ešte jeden Čech. Nikoho som tam nepoznal a vyzeralo to tak, že sa nebudem mať s kým baviť. Zobral som to športovo a nasadol som do autobusu.

O 16:00h sme vyrazili od Istropolisu. Cestou na letisko sme mali ešte jednu zástavku, kde sme natankovali a potom smer Viedeň. Na letisko sme dorazili o 17:15h. Na letisku nám dali info a išli sme pre letenky, ktoré boli objednané online. „Naukladali“ sme sa akože do dvoj-radu a čakali na odbavenie veľkej batožiny. Každého z nás čakal osobný pohovor o tom, ako sme sa dozvedeli o tomto zájazde, kto nám balil batožinu, či sú tie veci v nej všetky naše, či sme ju niekde na chvíľu nenechali bez dozoru, atď. Ja som sa snažil tlačiť dopredu, aby ma čo najskôr vybavili. Bohužiaľ najprv brali páry, rodiny a takých, čo sa poznajú, tak ja som stál vpredu a všetkých som musel púšťať pred seba. Na konci toho radu sme zostali dvaja, čo cestujú sami, dokonca aj on ma ešte predbehol. Keď som sa konečne dostal na radu, tak som pozeral, kam potom všetci idú, aby som niekde nezablúdil, aj preto som sa tlačil dopredu. Konečne som teda išiel na radu ja, ako naschvál si mňa vybrali ako vhodného kandidáta prevoz omamných látok, či výbušnín, bol som podozrivý cestujúci, ktorý cestuje po prvý krát lietadlom. Potom začala tá komédia, najprv mi zobrali veľkú batožinu, ktorú som musel predtým odomknúť (to museli spraviť všetci, nie len ja, inak neviem potom načo sa to zamyká), potom chceli aj malú batožinu a veci, čo som mal na sebe a vo vačkoch, čiže aj kompaktný fotoaparát a mobil. Dostal som letenku a zostala mi iba peňaženka, odev a obuv, čo som mal na sebe. Povedali mi, že mám čakať pár minút pred odletom pri bráne D29. So zmiešanými pocitmi som tam teda pomaly išiel, no ešte som ani netušil, čo ma tam čaká.

Asi po polhodine ma zavolal jeden z ochranky, aby som išiel s ním. Prešiel som cez detektor, musel som si dať dole opasok a potom ma zavolal za záves. Tam prišiel ešte jeden pánko. Dal som mu peňaženku, pozrel si, čo v nej mám a nechal si všetky papierové peniaze, prázdnu peňaženku s ostatnými dokladmi mi vrátil. Potom za zastretým závesom som si musel skoro všetko vyzliecť, zostali mi len slipy a košeľa. Všetko dôkladne skontrolovali všelijakým prístrojmi, potom som sa vyzul a jeden z nich zobral moje tenisky niekam otestovať. Po chvíli sa vrátil, dal mi ich naspäť, obliekol som sa a poslali ma ďalej, do čakárne. Tam už boli všetci so svojou príručnou batožinou, teda okrem mňa, ja som tam v tej chvíli nemal skoro nič. O pár minút sme mali nastupovať do lietadla, no ja som ešte musel čakať na tú batožinu a ako to všetko dopadlo. Na poslednú chvíľu mi priniesli tú malú batožinu, no keď som skontroloval obsah, tak tam nebolo skoro nič. Tomu chlapíkovi z ochranky som niečo rozumel, že by to malo byť všetko vo veľkej batožine. Musel som mu veriť, nič iné mi nezostávalo. Potom, keď som už sedel v lietadle, prišla za mnou jedna pani, ktorá mi to potvrdila, že je všetko OK a všetky veci nájdem vo veľkej batožine, plus netbook mi dali zvlášť do krabice a označili ju mojim menom. Bol som zvedavý, či tam nájdem všetko a v akom stave. Takže nemal som z toho moc dobrý pocit.

Čakali sme na odlet, chvíľu to trvalo. Letel som po prvý krát, tak som nevedel, čo mám čakať. To lietadlo som z vonku nevidel, no z vnútra sa mi zdalo akési malé a úzka chodbička. Na začiatku bola trieda comfort, tam boli dve väčšie a pohodlnejšie sedadlá vedľa seba na oboch stranách, ďalej za závesom bola trieda economy, kde už boli vedľa seba tri menšie sedadlá. Sedadlo bolo celkom pohodlné, no bolo málo miesta vedľa seba ale dalo sa to vydržať. Sedel som nad krídlom, no na strednom sedadle. Vo vnútri som mal pocit, že sedím v autobuse. Štart, myslím, prebehol podľa plánu o 20:30h. Najprv sme sa pomaly premiestňovali po dráhe na odletovú dráhu, no keď sme boli už na nej, zo začiatku som si myslel, že sa nejako pomaly rozbiehame. Cítil som nerovnosti na dráhe, no potom sme zrýchlili, krídla sa hýbali hore-dolu, v lietadle sa to trošku roztriaslo a mierne rezonovalo všetko. Od zeme sme sa odlepili dosť skoro, resp. nabrali sme rýchlosť skôr, ako som očakával. Bol to taký zvláštny pocit, to zrýchlenie bolo fajn, poznám to z auta, akcelerácia zatlačí do sedadla, no toto bolo trošku iné. To preto, že nešli sme len smerom dopredu, ale aj hore, do vzduchu. Horší pocit som mal akurát vtedy, keď sme naberali výšku.

Od malička som nemal rád kolotoče, bolo mi z toho zle, no tu v lietadle to nebolo také hrozné, len ten pocit bol taký zvláštny. V lietadle, ako to väčšinou býva, sme dostali večeru, chvíľu potom, ako sme nabrali výšku. Najprv nám dali nealko podľa výberu a potom prišla na radu spomínaná večera. Na výber sme mali kuracie, hovädzie mäso a niekto mal aj špagety, ja som si vybral to kuracie soté. Na tácke bola nejaká pomazánka (neskôr som zistil, že to je z cíceru), arabský chlieb, nejaký šalát, kuracie soté s ryžou, čokoládový koláčik, minerálnu vodu v tégliku a kto chcel dostal aj čaj alebo kávu, plus k tomu ešte aj nejaké slané krekry. To jedlo na to, ako vyzeralo, chutilo celkom dobre. Potom nám zapli TV a pustili tam film, zvuk sme mohli počúvať cez slúchadlá alebo zopár rádií, no po chvíli väčšina zaspala…

...pokračovanie v ďalšom príspevku :)